Demokratizovať reprodukciu kapitálu. 

 

František Kosorín, BA, SVK,  28.02. 2019

Abstrakt

Niektoré reálne vzťahy a súvislosti spoločenských javov  sveta sa nám zdajú byť samozrejmé, ustálené, dlhodobo fungujúce a preto  ich prijímame  ako  zásadne správne a do budúcna nemeniteľné. Z problematiky vzťahov  sociálnej, politickej, ekonomickej a právnej teórie a praxe o našej ľudskej spoločnosti možno toto vstupné konštatovanie celkom presvedčivo vzťahovať na  skúmanie problému demokratizácie reprodukcie kapitálu. 

 

Tento problém zahrňuje v sebe mnoho rozporných súvislostí. Rastie záujem a návrhy riešenia týchto rozporností. My sme sa k tomu pridali, od všetkých sa líšime naším filozoficko ekonomickým prístupom a využitím kategórií vyššej abstrakcie, čo nám umožnilo tieto súvislosti analyzovať z hľadiska súhrnného spoločenského priebehu a osobitne dôsledkov ich fungovania. Napriek tomu, že sa to týka iba firmy, ako buňky ekonomického systému.  Mnohé inštitúcie to považujú za nadčasový problém a hľadanie pravdy odkladajú na budúci čas. 

Cieľom nášho skúmania, analýzy súčasnej reprodukcie kapitálu a jeho výrobných faktorov je dosiahnuť pravdivý obraz o súčasnom stave demokratizácie štruktúry a reprodukcie   kapitálu ako aj o jeho budúcnosti pre 21. storočie.  

Skúmanie vzťahov demokratizácie kapitálu si vynútilo  úlohu získať dostatočný obraz nielen o jeho súčasnom stave, o jeho výrobných faktoroch, o plnení funkcie kapitálu a princípoch pre správny výkon funkcie kapitálu. Nevyhnutné bolo rešpektovať a hľadať  hlavné i čiastkové rozpory a nedostatky v spravodlivom výkone kapitálovej funkcie vzhľadom na nevyhnutnosť demokracie pri jeho fungovaní a na dôsledky procesov prisvojovania pôsobiace na postavenie  a záujmy  ľudí spojených s fungovaním a výkonom faktorov tvorby a užitia  kapitálu v ekonomike.   

Stupeň analýzy sme nemohli založiť na vonkajších, javových  formách ekonomiky. Našou úlohou je riešiť problém demokracie kapitálu. Tomu odpovedá analýza založená na všeobecných, ekonomicko-filozofických kategóriách hodnoty spoločenskej práce, ktoré sprostredkúvajú tvorbu bohatstva a jeho užitie. Preto sme začali všeobecnou kategóriou  „celková výroba“. Štatisticky je  prístupná a využívaná pri reprodukcii kapitálu v každom spoločenskom a ekonomickom celku (firma, región, štát, kontinent, svet). Po odpočítaní „medziproduktu“ z celkovej výroby sa formuje kategória „hodnota pridaná spracovaním“.  A v jej rámci kategórie  „prenesená  hodnota“ a „novovytvorená hodnota“. 

Rozlíšenie a význam kategórií je podmienené nákladmi a výnosmi, účtovne vyjadrené ako pracovné a vecné náklady: mzda, dane, odmena,  nájom, odvody, sankcie, akcie a pod.  a ako výnos: zisk, hospodársky  výsledok,  dividendy a pod .  

Demokratická reprodukcia kapitálu znamená taký stav, kedy každému druhu a čiastke kapitálu, pracovnému alebo vecnému faktoru kapitálu a jeho funkcii, vieme a môžeme priradiť náklady a výnos použitého  kapitálu, k tomu jeho  majiteľa, vlastníka nákladov a užívateľa výnosov. Na základe toho vieme a môžeme určiť funkciu kapitálu a vplyv na konkrétne javy, ako aj na  širšie spoločenské vzťahy alebo väzby  tohto kapitálu s vonkajším prostredím. Našu  pozornosť sme boli nútení zamerať na pôsobenie pracovného kapitálu.

V ostatných zložkách vecných faktorov a  funkcií kapitálu je podľa našich zistení problematika demokracie kapitálu vyriešená, zvládnutá objektívne. V prípade vecných faktorov kapitálu a jeho prínosov pre kapitalizmus spoľahlivo funguje a zabezpečuje reprodukciu dedičstva. 

Pracovnému kapitálu zameraná prednostná pozornosť analýzy bola a je podporená neviditeľným, nepreskúmaným ale existujúcim rozporom v reprodukcii spoločnej práce podnikateľa, ktorý vyvlastňuje  zamestnanca. Je to pravdepodobne preto, že tento rozpor práce je prekrytý veľmi  dobre známym ale stále nevyriešeným rozporom všeobecne povedané medzi spoločenskou výrobou a súkromným privlastňovaním jej výsledkov.

V závere práce sú vyjadrené a naznačené vecné postupy, ktorými sa môžu realizovať a reálne uskutočniť poznatky  z hodnotenia  priebehu  a výsledku vykonanej analýzy  kapitálu a faktorov jeho tvorby  a  užitia  v podmienkach evolučnej spolupráce  vládnucej  oligarchie  a väčšiny uvedomelých ľudových politických síl v odpovedajúcom právnom poriadku  štátu. 

 

1. Podmienky a výzvy na demokratizáciu reprodukcie kapitálu.

 

Existujúci a neriešený rozpor, o ktorom niektorí ekonómovia dokonca  hovoria ako o neriešiteľnom rozpore vôbec,  je spomenutý  rozpor  medzi spoločenskou výrobou a súkromným privlastňovaním výsledkov výroby. 

Tento rozpor je  vlastne výsledkom fungovania  kapitálu,  ekonomiky štátov a sveta, no  napriek tomu, že je dávno poznaný,  prežíva, hoci  je vo svojich dôsledkoch neprijateľný pre rozvoj demokracie. Zrejme preto sa stalo, že súčasný fungujúci kapitalistický systém  sa v našej spoločnosti  predstavuje ako najvyšší stupeň demokracie. Radi by sme s tým súhlasili ale naše výsledky hovoria že je to naopak. Neriešenie tohto rozporu indikuje, že tu pôsobia  ešte iné, svetové sily a spolupráca medzi nimi, ktorým daný stav vyhovuje.  

Postupom našej analýzy sme zistili, že proces  demokratizácie kapitálu je zdržiavaný  v prvom rade  presvedčením človeka, že vo vnútri samotnej spoločenskej a spoločnej práce výrobcov, obchodníkov, finančníkov, učiteľov, zdravotníkov, výskumníkov, politikov, atď. nemôže existovať rozpor, protirečenie medzi jej účastníkmi, keď všetci ťaháme a budeme ťahať za jeden koniec povrazu. Tento rozpor nemá otvorený, hoci má priamy vzťah a vplyv na vyvlastňovanie zamestnanca a zväčšovanie dedičstva  majetku. 

Zdroj tohto vlastníctva  je určený a reálne využitý dávno predtým, ako dochádza k vonkajšiemu prisvojovaniu všetkých výnosov kapitálu. Jeho vznik štartuje už v príprave dohody, pracovnej zmluvy o vnútorných vzťahoch v spoločnej práce medzi podnikateľom, (investorom, vlastníkom firmy) a zamestnancom jeho firmy. 

Pri hlbšom skúmaní vzniku, podstaty  a fungovania tejto dohody, zmluvy  medzi podnikateľom a zamestnancom  o podmienkach práce vo firme, tento moment podpisu rozhoduje o postavení podnikateľa ako vlastníka funkcie kapitálu a postavení zamestnanca ako tovaru v službách kapitálu. Menuje sa to dohoda, zmluva, ale jej podstatou je boj o ocenenie, o výnos zo spoločne vykonanej práce, o výkon funkcie kapitálu.  

Toto je hlboko skrytý vnútorný  rozpor medzi subjektami podnikateľ a zamestnanec . 

Podpisom dohody si  podnikateľ zabezpečuje postavenie na udržanie doterajšej moci nad zamestnancom a istotu  reprodukcie svojho dedičstva. Zamestnanec si zabezpečuje  existenciu svojho života a života rodiny a vernú službu pánovi podnikateľovi. Taká je skutočnosť. Odkryli sme obsah rozporu, jeho nedemokratický a neľudský, nemravný  charakter, nadradenosť silných (podnikateľ) a diskrimináciu slabých (zamestnanec), ktoré sú zaručené hospodárskymi a obchodnými zákonmi v každom štáte a v celom svete. Jeho  zdroj sily a odolnosti proti demokratickému riešeniu rozporu sme našli v politike štátov, v oligarchii a  skorumpovaných politikoch. Tak sme uvideli  vnútorné  vzťahy firmy, štátu a spoločenstva štátov pre demokratizáciu kapitálu  nepripravené a neschopné, pretože všetci účastníci spoločnej práce túto existenciu vzťahov považujú za nespochybniteľnú a nezničiteľnú.

V súčasnej situácii reprodukcie  pracovného  kapitálu je postavenie zamestnanca firmy vo funkcii výrobcu tovaru a na druhej strane postavenie vlastníka firmy, podnikateľa,  v nerovnoprávnom zakotvení pre výkon funkcie kapitálu.

Funkciou kapitálu je dosiahnuť výnos z nákladov, pri dodržaní princípu maximalizovať výnos  a minimalizovať jeho náklady. Práve táto funkcia pracovného  kapitálu a jej  princípy sú priradené a vyhradené len pre podnikateľa, ( investora, riaditeľa, vybraného manažéra, správcu) a vylúčené pre zamestnanca firmy. Dôvody sú rôzne. 

Napríklad aj také, že zamestnanec je nevhodne vzdelaný, zvyšuje nákladovosť podnikania, často je chorý, nemá trvalý vzťah k firme. Lenže na základe tohto neriešeného rozporu vznikajú vonkajšie, viditeľné, ostré  javové  rozpory medzi vlastníkmi kapitálu a nevlastníkmi kapitálu, v súkromnom privlastňovaní výsledkov spoločnej práce. Hoci samotná reprodukcia kapitálu je spoločenská, zároveň hlboko rozporná, jej výsledky v súkromnom privlastňovaní výsledkov práce sú zákonné a právne objektívne. Ak chcete tento stav zmeniť,  musíte zmeniť jeho súčasné,  právom zabezpečené pracovné vzťahy podnikateľa a zamestnanca na nový ekonomický a právny poriadok. 

Nový stav poriadku by za krátky čas dosiahol pozitívne dôsledky pre celý reprodukčný proces ekonomiky, pre výkon funkcie kapitálu, oživenie produkčnej spolupráce ľudí vo firme, štáte a spoločenstve  štátov. 

Zamestnanec firmy doposiaľ nie je v postavení vlastníka kapitálu, ale  je v postavení pracovnej  sily ako výrobca  tovaru. Je platený mzdou  čo je cena práce vykonaná pracovnou silou a zároveň cenou zamestnanca. Táto zákonná skutočnosť nedovoľuje, odporuje tomu, aby bol zamestnanec pracovným kapitálom. Zamestnanec je tovar a plní len funkciu výrobcu tovaru. Postavenie zamestnanca firmy vo funkcii pracovnej sily ako tovaru, je v právnom postavení nevlastníka pracovného kapitálu, jeho funkcie, je nevlastníkom  tvorby a úžitku  jeho nákladov a výnosov. Tieto skutočnosti  vo výkone funkcie kapitálu sú  spoločným nedostatkom (rozporom) spoločnej  práce podnikateľa a zamestnanca. 

Tento stav reálne aj formálne  bráni, nedovoľuje plné rozvinutie funkcií kapitálu v každej dobe, na každom mieste, pre každý pracovný subjekt v danom systéme. Tak sa znižuje výnos kapitálu priamo vo firme. Východiskom sa zdala byť globalizácia ekonomiky, ktorá ale neznížila protirečenie v spoločnej práci, naopak, vyhrotila  a vyniesla ako svetové nebezpečenstvo.   

Postavenie podnikateľa, investora, oproti zamestnancovi vo funkcii pracovnej sily je postavenie vlastníka funkcie  pracovného kapitálu a výkonu jeho funkcie podľa princípov kapitálu. Rozhoduje o vklade svojej práce do výroby. Jeho práca  je podnikateľská činnosť a manévrovanie s jeho súkromnými finančnými prostriedkami. Faktor peňazí prekrýva jeho osobnosť, ale je jeho pracovným  kapitálom. Kvantitou a kvalitou nákladov svojho pracovného kapitálu určuje, prinajmenej podmieňuje hodnotu nákladov práce a príjem výnosov kapitálu. Podnikateľ ako pracovná sila v postavení majiteľa pracovného kapitálu,  má zákonné ustanovenie,  právo a povinnosť plniť funkciu  pracovného kapitálu a jeho princípy fungovania. Musí tvoriť a  merať vzťah hodnoty nákladov a výnosov  a prevziať za to zodpovednosť. To ešte nemá znamenať aj prisvojovať si ich. Podobne je to s kapitálovou  funkciou ovládania  nákladov a výnosov pri ostatných vecných výrobných faktoroch kapitálu vo firme, s ktorými v mene dedičstva musí zabezpečovať právo vyvlastňovania zamestnanca a reprodukciu dedičstva. 

To všetko sa mu úspešne darí, hoci zdanlivo pracuje zadarmo. V skutočnosti pracuje za odmenu, (nie mzdu), ktorá v prvom rade predstavuje zálohu kapitálu na úhradu nákladov vlastného života,  po druhé využíva akcie, transformované  za hodnotu odmeny, na čerpanie podielu z výnosov kapitálu, po tretie inkasuje výnosy z vecného kapitálu, z pôdy, majetku a vkladov peňazí. Podnikateľ má v rukách výkony všetkého kapitálu. 

Zamestnanec iba obsluhuje kapitál za cenu mzdy, za cenu svojho života. Toto rozdielne postavenie práce podnikateľa a  zamestnanca firmy vo vzťahu k  výkonu funkcie  pracovného kapitálu predstavuje hlboký, generálny rozpor, protirečenie vo vnútri spoločenskej  práce vo všetkých štádiách reprodukcie ekonomiky a vo všetkých fázach podnikateľskej aktivity, ktorý keď sa vynáša na povrch, vyúsťuje do trvalého boja medzi podnikateľmi a zamestnancami.  

Tento generálny rozpor ukrýva v sebe ďalšie tri  čiastkové rozpory. 

Prvý čiastkový rozpor je v tom, že zamestnanec  na základe zákonníka práce a ďalších zákonov nemôže získať  postavenie majiteľa  kapitálu,   funkcie  kapitálu, preto  nemôže použiť kategóriu mzdy ako nárok na  výnos z tovaru, ktorý vyrobil. Podnikateľ ako investor a majiteľ funkcie kapitálu má tak zákonom a právom zabezpečené vyvlastňovanie kapitálu a jeho výnosu  z rúk zamestnanca firmy. Mzdou zamestnanca  zaplatil iba reprodukčnú cenu pracovnej sily zamestnanca, nepriznal mu pracovné náklady ako kapitál, vyradil ho z budúceho  výnosu kapitálu,  ktorý vzniká po zhodnotení na trhu tovarov. Naviac, vyplatená mzda zamestnancovi sa podnikateľovi vráti ako časť prenesenej hodnoty v úhrade účtovaných a zahrnutých nákladov mzdy v cene predaného tovaru. Záloha mzdy pre zamestnanca je teda účtovne  vrátená podnikateľovi ako úhrada prenesenej hodnoty tovaru a  znamená ďalší zisk podnikateľa. Takže mzdu ako cenu pracovných nákladov zamestnanca, v rukách podnikateľa znamená disponovať so mzdou ako prenesenou hodnotou pracovného kapitálu a s celým výnosom, nadhodnotou tohto kapitálu. 

Druhý čiastkový rozpor je v tom, že podnikateľ a zamestnanec, obaja vo funkcii výkonu pracovnej sily,  majú úplne rovnakú kvalitu svojej spoločenskej práce ktorá je zahrnutá v kategórii hodnota pridaná spracovaním. Napriek tomu s reprodukciou, úhradou nákladov a príjmu výnosov tejto rovnakej práce sa manipuluje nerovnako. Neplatí, že za rovnakú prácu majú rovnaký príjem. Podnikateľ si privlastňuje  úhradu všetkých nákladov práce  a prisvojuje si celý výnos všetkých kapitálov. Nedelí sa zo zamestnancom ako spolumajitelia výnosu, ako spolupodnikatelia s kapitálom. 

Tretí čiastkový rozpor exelentne ukazuje na nedemokratičnosť reprodukcie hodnoty  pracovného kapitálu. Strata postavenia majiteľa  funkcie pracovného kapitálu ako je to v prípade zamestnanca,  sa nevzťahuje  na majiteľa  žiadnej  jednotky vecnej formy faktora  kapitálu. Ani na majiteľa vecného kapitálu v rukách podnikateľa, ani na zamestnanca v prípade, že je vlastníkom vecného kapitálu. 

Takže postavenie zamestnanca ako  nevlastníka, nemajiteľa výkonu  funkcie pracovného kapitálu je úplnou výnimkou v systéme celého kapitálu a zároveň dôkazom o vedomej, zákonom chránenej deformácie funkcie pracovného kapitálu a jeho reprodukcie, ktorú vedome využíva a zneužíva podnikateľ, ale za ktorý stav je zodpovedný štát a jeho poslanci, politická aristokracia  a štátna oligarchia.  Celú  hodnotu kapitálových nákladov práce zamestnanca a  podnikateľa a výnos z nich si privlastňujú len podnikatelia. ieto deformované zákonné podmienky pre podnikanie dovoľujú podnikateľom argumentovať, že zamestnanec dostal mzdu, dostal zaplatené za prácu, môže ísť na trh spotrebných tovarov a reprodukovať svoju pracovnú silu.  

Zamestnanec nie je s tým spokojný a podnikateľ sa pýta, čo ten zamestnanec ešte chce ? A potom konštatuje, že po obnove sily, zajtra môže prísť znova pred bránu jeho firmy zarobiť dobrú mzdu. 

Zamestnancovi vo funkcii pracovnej sily  objektívne patrí  a prináleží zmena postavenia.  Nielen  byť majiteľom svojej práce, majiteľom tovaru pracovná sila. Zamestnanec musí byť majiteľom faktora kapitálu práce. Byť majiteľom funkcie kapitálu, takého istého pracovného  kapitálu, akým pracovným kapitálom je práca podnikateľa.  Nie je to len rozpor vzťahu  spoločná výroba a súkromné prisvojovanie jej výsledkov. Je to vnútorný rozpor vo výkone práce, bez výkonu funkcie pracovného kapitálu, ktorá  neprináša nijaký výnos. 

Rozpor vo vzťahu medzi zamestnancom v postavení tovaru, nevlastníka funkcie  kapitálu, a podnikateľom ako vlastníkom funkcie kapitálu, pričom jedna i druhá práca  je činorodá činnosť, oba druhy práce  sú všeobecne a ekonomicko filozoficky pre existenciu života úplne rovnakej kvality a potrebnosti. Ale ich postavenie z hľadiska zachovania dedičstva bohatstva dovoľuje podnikateľovi  vyvlastňovať svojho zamestnanca , svojho spolupracovníka, stavať sa  do  pozície poskytovateľa práce, pracovnej príležitosti a záchrany ľudstva.

Tento všade existujúci systémový vzťah a reklama súčasného kapitalizmu je nielen protirečivý, ale pre ľudskú spoločnosť zničujúci.  Pre nepochopenie tohto protirečenia, pre jeho neriešenie, sa rozpadávali dlhoročné a najsilnejšie spoločenstvá ľudí od nepamäti, cez rozpad rímskej ríše, cez rozpad Sovietskeho zväzu a štátov ľudovej demokracie. 

Cesta k spoločenskému rozpadu ľudskej jednoty a jej kultúry sa naďalej vedie  v podmienkach súkromných zákonov formulovaných pre oligarchiu, cez budovanie jej jadra ako  mocnosti vykorisťovateľských štátov, založené na vojnovom zbrojení, na potláčaní demokratických požiadaviek ľudí. Bez vyriešenia tohto postavenia a žiadosti  zamestnanca stať sa majiteľom funkcie  pracovného kapitálu,  k rozpadu postupuje Európska únia, veľmoc USA, ďalšie veľmoci, aj Slovenská republika. 

Nové riešenie postavenia a vlastníctva  pracovného kapitálu priradené ku zamestnancovi a  každej pracovnej sile,  je  istota stability pre celý spoločenský kapitál, pre budúcnosť celého  systému  nového kapitalizmu. Preto súčasný stav  reprodukcie pracovného kapitálu  hodnotíme  ako nedemokratickú reprodukciu kapitálu. Tento stav spôsobuje nesmierne straty na životoch ľudí a straty pri  tvorbe bohatstva spoločnosti. 

Žiadame demokratizáciu všetkých výrobných faktorov kapitálu, predovšetkým demokratickú reprodukciu pracovného kapitálu, ktorého majiteľom bude nielen podnikateľ, ale aj zamestnanec firmy, spolupodnikateľ vlastníka firmy. Žiadame povýšiť zamestnanca firmy do funkcie vlastníka kapitálu, vlastníka práce, kedy mzda bude cenou a zálohou kapitálu práce so všetkými jeho funkciami  a nie cenou tovaru pracovná sila. 

Demokratizácia  kapitálu  v prípade  pracovnej sily- zamestnanca firmy, predstavuje uznať zamestnanca ako majiteľa jeho práce, ako majiteľa kapitálu a uznať jeho schopnosť zvládnuť výkon  funkcie kapitálu a princípov jej výkonu.  Potom  po  realizácii  kapitálu práce na trhu tovarov, uznať ho tiež ako majiteľa výnosu, ktorý vzišiel z kapitálu jeho  práce.

Majiteľ kapitálu má vlastnícke právo na súkromné prisvojenie všetkých výnosov jeho zálohovaného kapitálu práce, nákladov a výnosov, až do skončenia ročného rozdeľovania  hospodárskeho výsledku firmy. 

Takúto demokraciu chceme a budeme chápať ako princíp a predpoklad  rovnoprávneho uplatňovania  postavenia podnikateľa a zamestnanca voči všetkým faktorom tvorby kapitálu a objektívneho užitia  výsledkov  spoločenskej demokratickej reprodukcie kapitálu. 

Vzhľadom k tomu, že uvedené vnútorné nedostatky preukazuje  reprodukcia výrobného faktora, pracovného kapitálu nielen v Slovenskej Republike, (fakticky aj v podmienkach sveta), potom politickým,  ekonomickým a právnym slovníkom, treba  označiť tento  stav  ako  protirečenie  vo vnútri spoločenskej práce, ktoré existuje v boji, v úsilí  zamestnancov za výkon funkcie kapitálu  a vlastníctva kapitálu  práce. Neohrozuje podnikateľa  vo  výkone  funkcie kapitálu na prospech podnikateľa, ale prináša podmienky na výkon funkcie kapitálu pre zamestnanca a pre prospech  zamestnanca. 

Riešenie rozporu je odďaľované a prehlbované tým, že ide o jednostranný, štátom zabezpečený vzťah, bez toho, aby si  súčasný štát  tento rozpor,  jeho silu a dôsledky uvedomoval. Preto je treba novú politickú silu, ktorá si osvojí  požiadavku zmeny.  Nie je to odstraňovanie marxistického rozporu medzi spoločenským charakterom výroby a súkromným privlastňovaním  hodnoty výsledkov  tejto výroby. My hovoríme o rozpore vo vnútri tvorby a užitia  hodnoty  kapitálu v rámci spoločnej práce. Napriek svojej jednote a celistvosti  má táto spoločná, rovnako spoločenská práca,  všeobecne a konkrétne vybavená funkciou kapitálu nedemokratické priradenie pre osobu podnikateľa firmy a vyvlastnením výnosu, zakázaním výkonu funkcie kapitálu pre zamestnanca  firmy. 

V našej analýze  uvedený  generálny rozpor ukazujeme a riešime na základe rozlíšenia existujúcich dvoch druhov vykonávanej spoločenskej  práce.

Jeden druh práce vykonáva podnikateľ ako majiteľ kapitálu a konateľ funkcie kapitálu. Druhý druh práce vykonáva zamestnanec ako nevlastník kapitálu a pozbavený výkonu funkcie kapitálu.  V dôsledku toho oba druhy práce  majú veľmi rozdielny priebeh tvorby nákladov tovaru, priebeh tvorby výnosov  a priebeh prisvojovania výnosov : 

Druh práce a). Podnikateľ v postavení  vlastníka funkcie  kapitálu, je majiteľom nákladov svojej práce, pracovnej činnosti a majiteľom výsledkov, výnosov kapitálu.   (Výkon hmotnej a  nehmotnej činnosti v podnikaní). Podnikateľ je zároveň vlastník vecných faktorov výroby, tzn.  vlastník výrobných prostriedkov. Tieto činnosti podnikateľa  označíme „ Práca 1“. 

 

Druh práce b). Práca  zamestnanca –  pracovná  sila je  nevlastník nákladov a  výsledkov svojej  pracovnej činnosti,  ale reálny  tvorca hodnoty tovaru. (Je pozbavený výkonu  funkcie kapitálu pre tvorbu a užitie výnosu  kapitálu ako výsledku jeho práce).  Zároveň nie je vlastníkom  výrobných prostriedkov. Jeho činnosti  označíme  ako  „Práca 2“. 

Praktickým, vonkajším prejavom tohto spoločenského rozporu vo vlastníctve cieľavedomej činnosti človeka vo funkcii pracovného kapitálu medzi  podnikateľom  a zamestnancom  nie  je  každému  čitateľovi  dnes známy, dobre viditeľný a zrozumiteľný. Postupne človek však  spoznáva dôsledky a výsledný  stav  v rozdelení  nákladov a výnosov pracovného kapitálu sveta medzi  spoločenstvo ľudí.  Medzi boháčov a chudobných.  Kategóriu boháčov tvoria  tí ktorí  sú v postavení človeka  podnikateľa - vo funkcii  pracovnej sily, ktorá je majiteľom, vlastníkom funkcie  pracovného kapitálu (hmotnej aj nehmotnej činnosti podnikateľa) a vlastníkom výrobných prostriedkov. O výkon majiteľa pracovného kapitálu sa s nikým nedelí, ani deliť nemieni. 

Kategóriu chudobných ľudí tvorí človek vo funkcii  zamestnanca, pracovnej sily vo firme podnikateľa.  Zamestnanec nemá kategóriu zákonného majiteľa funkcie pracovného kapitálu. Preto nie je majiteľom, vlastníkom  svojej  práce, (pracovnej činnosti), nie je vlastníkom  jeho prácou vyrobeného tovaru, kapitálu, preto nemôže byť vlastníkom  nákladov, ani disponentom výnosov z vlastnej práce.  

Výsledný stav fungovania  tohto kapitalistického poriadku je, že  menej ako jedno percento  ľudstva  má  postavenie  boháčov (Peter Takáč: Škandál v Davose. Jedno percento upresňuje na počet 26 miliardárov. Denník Pravda, Bratislava, 23.febr.2019, s.57),  ktorí si privlastňujú  už viac ako polovicu vytvoreného bohatstva sveta. Oproti tomu viac ako 99 percent  obyvateľov sveta bojuje  o podiel na druhej, menšej, zostávajúcej polovici  reprodukčnej hodnoty sveta. Perspektíva vývoja tohto výsledku je naviac taká, že boháči  budú ďalej a viac bohatnúť a chudobní budú stále viac strácať svoje bohatstvo. Bude tak preto, lebo bohatstvo zaväzuje vlastníka udržať  svoje  bohatstvo. 

Boháči v histórii vždy, ako  aj dnes bojujú o udržanie platných, pre nich výhodných  podmienok reprodukcie, bez ohľadu na spoločenské dôsledky pre život zamestnanca a  chudobného človeka.  Preto  aj veľa bohatstva  venujú  na udržanie dosiahnutej moci, na  jej získanie a upevnenie. Cestou k tomu  sú najúčinnejšie vojenské zoskupenia, horúce a studené vojny medzi bohatými a chudobnými, mimovládne organizácie, majdany, kultúrne pohody, vhodné ľudské práva, sankcie a pod.. 

Ľudstvo už nemôže takto pokračovať. Musí ísť cestou evolúcie a mierových opatrení vo vzťahoch vlastníctva kapitálu, predovšetkým vlastníctva funkcie  pracovného  kapitálu. Človek – pracovná sila, zamestnanec, ktorý chce žiť v mieri, byť slobodným, zdravým a vzdelaným človekom a odstrániť svoju a rodinnú chudobu , musí pre takýto život, dostať podmienky mieru a spolupráce. Musí dostať postavenie  vlastníka kapitálu,  vlastníka  svojho pracovného výkonu.

Každý zamestnanec firmy  sa musí  stať kapitalistom. Potom bude konať tak, ako koná podnikateľ s jeho kapitálom, ktorým dosahuje a zabezpečuje jeho bohatstvo. Výkon zamestnaneckej práce musí byť kvalitou, pracovným kapitálom postavený na vyšší stupeň, taký si zaslúži. Určite si ho zaslúži na tom stupni, kde je teraz položená funkcia pracovného kapitálu vo výkone podnikateľskej práce. K naznačenému pohybu nepomohli doteraz, ani  nepomôžu žiadne revolúcie. 

Zamestnanec, ktorý vykonáva prácu označenú ako „Práca 2“, iba svojim politickým postojom a politickou cestou  môže zákonodarne ustanoviť samu seba ako vlastníka funkcie kapitálu, svojej činorodej práce, ako vlastníka nákladu a výnosu kapitálovej  práce. Táto činnosť, cieľavedomá práca zamestnanca  musí byť obsahovo naplnená a označená ako pracovný kapitál, resp. ako funkcia  faktora pracovného kapitálu a prisúdená zamestnancovi.

Jej spoločenská, ekonomická  kvalita je  rovná práci podnikateľa. Podnikateľ a zamestnanec budú spolupracovať a spolu podnikať. Komplexná kvalita spoločnej hodnoty týchto dvoch druhov práce a ako ich jednota vo forme tovaru a kapitálu sa vyhodnotí do najmenších detailov  na trhu tovarov a služieb na základe dopytu, ponuky a ceny tohto tovaru. Vôbec nie použitím sebalepšej sústavy medzinárodných technických jednotiek merania, ktoré by sa prípadne použili na určovanie hodnoty  toho či iného  majiteľa funkcie pracovného kapitálu. 

Vieme, že nás čaká ťažká úloha. Súčasní boháči  kapitalizmu  sa stále chovajú ako feudálni páni. Poslednú evolúciu na udržanie svojho bohatstva vykonali vo feudalizme, keď Mária Terézia v 18. storočí ustanovila urbáre pre služobníctvo šľachty. Poddaní sa stali akože vlastníkmi pôdy, no nemohli s ňou obchodovať. Ale mimo tejto pôdy nestali sa vlastníkmi, majiteľmi svojej vlastnej práce, ktorú vykonávali pre šľachtu. O výsledkoch práce poddaného naďalej rozhodovala šľachta. Iba zdanlivo sa stali slobodným človekom, fakticky zostali so svojou prácou v područí feudálnej šľachty. Na pridelenom pozemku síce boli vlastníkmi svojej práce, mali  funkciu pracovného kapitálu. Ale v službách šľachty, na majetku šľachty podliehali jej rozmarom, za čo ich nakŕmili a obliekli, (dostali mzdu), no nedostali funkciu pracovného kapitálu na odvedenú prácu, boli stále poddaní a vyvlastňovaní. 

Dnešný kapitalizmus má v podstate ten istý vzťah; len v iných formách. Je to rentový kapitalizmus, možno povedať transformovaný  na peňažný feudalizmus. Aj iní analytici reprodukcie kapitálu hovoria a píšu, (Ilona Švihlíková : Přelom. Od velké recese k velké transformaci. Vyd. Inaque, Praha, 2014,), že súčasný kapitalizmus je  rentový  kapitalizmus. Ale v jej kolektíve nevedia, len tušia že historicky je to tak, nemajú, iba diskutujú východiská ku zmene  tohto systému. Tie východiská zakladajú na daniach pre boháčov. Fakticky to vedie iba k zostreniu existujúceho rozporu spoločnej práce zamestnanca a podnikateľa. 

 

Zotrvať na vonkajšom  a povrchnom  vysvetľovaní súčasnej  tvorby, rozdeľovania a užitia bohatstva a reprodukcie súčasného kapitálu a nezastupiteľného postavenia  jeho aktérov, znamená hovoriť  o vysokej kvalite demokracie a prínosu kapitalizmu pre pokrok ľudstva. Nesmieme však zabúdať na dôsledky tohto nedemokratického kapitalizmu, ktoré sme už  uviedli, na vojny, biedu ľudí, na mrhanie hodnoty bohatstva na zbrane, na ovládanie zamestnancov, ľudových síl, na ničenie kultúry ľudstva, na násilnú smrť človeka, degradáciu jeho dôstojnosti. Slovom na boj o moc, pre záujmy silných ovládať slabších.  

Ako ukazujeme, skutočné vzťahy súčasného kapitalizmu, jeho hlboká, vnútorná podstata je plná protirečení, ktoré majú svoj prejav a zdroj sily v ekonomike, ale pramenia z nedostatku politickej  mravnosti a svedomia oligarchie spolupracovať  pri výkone  kapitálu,  spoločnej práce tak so zamestnancami, ako aj s podnikateľmi. Namiesto zdokonalenia systému tvorby bohatstva pre všetkých, na prospech všetkým, organizujú vojny, vraždy, korupciu, kolaboráciu, lobizmus, krádeže a klamstvá, ktoré ukrýva a pozitívne  vysvetľuje (skresľuje)  účinný fetiš,  peňažný feudalizmus. 

Vyslovenie takýchto odvážnych hodnotení a záverov o nedemokratičnosti a zradnosti dirigentov súčasnej reprodukcie kapitálu, musí spočívať na pevných argumentoch poznania problémového stavu a vývoja dotknutých entít, kategórií a ich  súvislostí.  Takéto argumenty máme. Našli sme ich našou metódou analýzy a hodnotením jej výsledkov. Overené výsledky nás viedli a vedú k nevyhnutnosti  formulovať  nové, neobvyklé  návrhy riešenia budúceho vývoja na pozadí  odhalených  existujúcich rozporov. Pôjde o evolučný, ekonomický, politický  a  právny súbor opatrení.

Úspech návrhov riešenia, čiže využitie  poznatkov nášho  výskumu v spoločnosti ľudí, závisí od politického presvedčenia a konania politikov štátu, od pozitívnych názorov spoločenskej väčšiny občanov  na  platnosť objavených súvislostí. Aj od ich presvedčenia na aktuálne využitie  doterajších výsledkov vo fungovaní  súčasného kapitalizmu pre návrhy dosiahnuť budúci demokratický systém, demokratický kapitalizmus. 

A nie nakoniec od  možnosti a ochoty evolučne rôzne nastavených ľudí  naštartovať formovanie  nových podmienok reprodukcie, založenej na pozitívnej demokratickej spolupráci bohatých podnikateľov s chudobnými zamestnancami a hlavne spolupráce medzi chudobnými zamestnancami.  

Na základe našej analýzy podstatných, najvšeobecnejších súvislostí a  filozofie  hodnotenia súčasnej reprodukcie kapitálových vzťahov, môžeme predložiť návrh konkrétnych, prijateľných opatrení na  odstránenie nedemokratičnosti  vzťahov  reprodukcie kapitálu. 

V návrhu sú demokratizačné opatrenia založené na spolupráci  uvedomelého partnerstva  bohatých a chudobných. Vieme, že k tomu musíme osloviť predovšetkým pokrokové, demokratické politické sily, zo všetkých spoločenských štruktúr ľudí a štátu, aj zahraničia. Ktoré budú schopné zohrať hlavnú  úlohu v evolučnej zmene zákonodarného procesu pre zlepšenie  života zamestnancov a tvorivej práce s podnikateľmi, s pozitívnym  výhľadom spolupráce oboch týchto tvorivých síl  do budúcnosti. 

Nemôžeme očakávať, že  tieto veľké spoločenské zmeny sa musia začať vo veľkých štátoch. Demokratizačný proces  tvorby a užitia bohatstva moderného typu je skôr a lepšie začať v menších  štátoch, napríklad v Slovenskej republike, experimentmi v jej menších súkromných spoločnostiach a v prvom rade vo verejnoprávnych korporáciách, v odvetvových a rezortných podnikateľských  subjektoch štátu. Uvedomujeme si, že problém demokratizácie fenoménu reprodukcie výrobných faktorov kapitálu, inými slovami povedané faktorov bohatstva a pravidiel jeho tvorby a rozdelenia je skrytý v právnom  poriadku štátu. Právny poriadok štátu, upravuje hlavné aj podrobné, ale vždy  najvýznamnejšie vnútroštátne  i vonkajšie  rámce trhovej  reprodukcie a demokracie resp. nedemokracie ekonomiky. 

Najúčinnejšiu doktrínu formovania a uplatňovania  funkcie výrobných faktorov kapitálu však formuje v globálnej ekonomike  subjekt svetového kapitálu, oligarchia svetového prediktora, konceptora  svetového poriadku a jeho inštitúcie. Všetky základné súvislosti a dosahy  subjektov svetových  systémov zasahujú do jednotlivých štátov a komplexne  sa presadzujú  do správania firiem, vlastníkov kapitálu, majetku i nevlastníkov majetku, do života zamestnancov, do života občanov štátu. 

To je veľká prekážka pre budovanie  demokratického kapitalizmu v malých podnikateľských subjektoch. Lebo vieme ako sa správa tento svetový inštitút, voči štátom, hlavne menším štátom a podnikom. Pod jeho správou žiaden štát kapitalistického sveta, nijaký štát v Európe  nemá vypracovanú  stratégiu svojho rozvoja. Nemá vlastnú ideológiu a filozofiu súčasnosti, ani budúcej existencie života ľudí  a štátu.  To nie je náhoda. To je vplyv a zámer svetového prediktora, manipulovať  so slobodou a existenciou života človeka, s cieľom aby ľudstvo zostalo v náručí nepoznania a neslobody. Preto pre všetky štáty a jeho regióny odporúčame politickou cestou udržať schopný štát, začať s demokratizáciou  funkcie a vlastníctva pracovného  kapitálu pre zamestnancov firiem a postupne dobré výsledky propagovať a rozširovať podľa nových zákonných podmienok reprodukcie kapitálu. Ktoré budú zaručovať právo zamestnancov na súkromné vlastníctvo svojej práce ako funkcie kapitálu, na adekvátny, súkromný  podiel jeho nákladov (mzdy) na  kapitálových výnosoch. 

Pri uvedomení si doterajšej zložitosti fungovania a skresľovania skutočných, reálnych vzťahov reprodukcie kapitálu  nánosom  komplikovaných teórií a praxe rôzneho druhu, ľudských  práv a ich účinnosti, ukázalo sa nám nesmierne dôležité analyzovať hĺbku  podstaty tvorby a rozdeľovania bohatstva pomocou  najvšeobecnejšej  kategórie  spoločenskej hodnoty práce. 

Abstrakciu spoločenskej hodnoty práce sme aplikovali  do každej špecifickej čiastky kategórie  kapitálu, jeho tvorby  a privlastňovania. Rámec tejto spoločenskej hodnoty práce určuje kategória „hodnota pridaná spracovaním“. 

Hodnota pridaná spracovaním má dve dielčie časti : 

1.) „prenesená  hodnota  kapitálu“ a 

2) „novovytvorená hodnota kapitálu“.

Prenesená hodnota kapitálu  je súhrn nákladovej hodnoty všetkých ekonomických aktivít, všetkých odvetví ekonomiky. V zásade vyjadruje úplné náklady kapitálu podľa jeho  jednotlivých  faktorov, druhov a štádií.  

Novovytvorená hodnota kapitálu v zásade predstavuje výnosy  a zhodnotenie kapitálu podľa štruktúry, kvantity a kvality výnosov použitých výrobných faktorov.  Na tomto základe a abstrakcie  konkretizujeme náš postup analýzy reprodukcie faktorov vo vzťahu náklady – výnosy a ich vlastníctvo.  

 

2. Prístup k analýze fungovania reprodukcie  kapitálu 

Štruktúrny prehľad analýzy reprodukcie kapitálu predkladáme na  dvoch prehľadných obrázkoch – schémach. 

Schéma A. má názov : Súčasný stav reprodukcie výrobných faktorov kapitálu. Schéma B : Budúci stav reprodukcie výrobných faktorov kapitálu.

Schémy zahrňujú a ukazujú objektívne chápanie a fungovanie faktorov kapitálu v jeho vecných formách ako sú práca, pôda, majetok, peniaze, v podmienkach rozdielneho vlastníctva práce a kapitálu medzi podnikateľov a zamestnancov. Rozdelenie nákladov a výnosov je vždy  založené na podstate  reprodukcie  hodnoty kapitálu,  spoločenskej práce. Pri nižšej úrovni abstrakcie sú  výrobné faktory kapitálu  a sám kapitál  konkrétne  označené a využívané  ako mnoho javové, konkrétne entity, ktoré vecne umožňujú  mnohostranne uchopiť a narábať  s konkrétnymi  kategóriami kapitálu ako  sú financie, účtovníctvo, zisk, výnos, dividenda, hospodársky výsledok, náklady, mzda, záloha, nájom, odmena, tovar, odvetvie, firma,  a pod. 

Analýzu zakladáme na  poznaní  a porozumení  otázok, čo je to kapitál a čo sú výrobné faktory kapitálu. Slovo kapitál má východisko v latinskom slove „capitälis“ , čo znamená  hlavný, kapitálny. Z toho je prevzatý  jeho význam pre hlavnú, základnú časť bohatstva, čiže význam práce a hodnoty práce ako  majetku pre človeka. 

 

Jeho vzťah k nákladom a výnosom vyžaduje formovať čiastkový kapitál a jeho druhy. Napr. pracovný kapitál, vecný kapitál, zálohovaný, výnosový, finančný a ich vzťah k výnosu, ktorý sa od kapitálu vždy vyžaduje. Preto kapitál v spoločenskej ekonomike  je chápaný ako „hodnota, schopná prinášať výnos“, alebo všeobecnejšie „hodnota, ktorá vytvára nadhodnotu“.  

Pokiaľ ide o výrobné  faktory  kapitálu, potom faktor ako aktivita (z  lat. „facere“ = robiť),  vyjadruje konkrétne označenie entity, formu javu  vyplývajúcu  z  vnútornej činnosti faktora,  (napr. práca, pôda, majetok, peniaze). Náklady tohto faktoru sa prenášajú do novej výmennej hodnoty a zhodnocujú v dosiahnutí efektu, výnosu, ktorý je ich cieľovou úlohou a vlastnosťou. Na meranie konkrétnej veľkosti „hodnoty pridanej spracovaním“ sa bežne  používajú peňažné  kategórie. Napr. náklady na prácu (ako pracovný kapitál), náklady na kúpu vecných tovarov,  náklady nájmu, odmena, mzda, úrok, vklad, výnos, dane, bonusy, dividendy, dary, odvody,  a podobne. 

Tieto  transformácie  vnútornej  pracovnej  hodnoty faktorov kapitálu na jeho abstraktnejšie  kategórie vôbec nebránia formovať, tvoriť, zhodnocovať a prenášať hodnotu kapitálu, (spoločenskej práce) do najmenšej konkrétnosti, formy kvantity a kvality tovaru, aby obstáli na trhu tovarov. V kapitálovom podnikaní, je vynútené dodržať princíp  znižovania  nákladov a zvyšovania  výnosov.  Kapitálový faktor je pod tlakom opatrení, aby mal najnižší náklad, zároveň  tvoril najvyšší výnos, tiež aby bol  náklad a výnos presne vzťahovo priradený k svojmu druhu kapitálu. Daný náklad musí odpovedať danému výnosu a oba prvky svojmu kapitálu. 

Výnosy ako výsledok spoločného pôsobenia nákladových faktorov sa iniciujú v spoločenskej výmene tovarov, na trhu  tovarov, kde  sa realizujú ako hospodársky výsledok firmy, na zisk, alebo stratu. V rozšírenej reprodukcii sa použijú nové náklady a výnosy nového kapitálu.  V skrátenom tvare môžeme povedať, že výrobné faktory sú kapitálom a kapitál sú výrobné faktory, ktorých  funkciou a cieľom je nový kapitál.  Podobne ako realita človeka je osobnosť, ktorá preukazuje  dôstojnosť a dôstojnosť  je duchovná osobnosť  človeka, ktorá tvorí a dvíha reálnu súčasnosť a jej  budúcnosť.   

V slovenskej, ale aj vo svetovej ekonomike sa  spravidla uvádzajú  dva, tri, ale aj štyri a viac výrobných  faktorov kapitálu. Za základné faktory tvorby kapitálu  my považujeme faktor práce, pôdy, majetku,  peňazí. Pričom prvé  dva, tri faktory sa považujú  za pôvodné a kapitál za odvodený z peňazí. Slovník „Universum A-Ž“ na s. 977 uvádza výrobné faktory ako „... tri elementárne faktory výroby statkov, ktoré tvoria základ všetkých výrobných prostriedkov: práca, pôda (prírodné zdroje), kapitál“. (lit.: Universum A-Ž. Všeob. encyklopédia pre 21. storočie. Vyd. Ikar, Bratislava, 2011,1022 s)“. 

Informačné technológie priniesli nové nároky na spresnenie a rozšírenie konkrétnych foriem výrobných faktorov kapitálu, ktorými sa môže vykonávať  spoľahlivejšia analýza  podstaty ich pôsobenia. 

Spravidla sa uplatňuje systém štyroch výrobných faktorov kapitálu, ktoré  tvoria: práca, pôda, majetok, peniaze. Každý z nich má vonkajšiu formu pôsobenia,  merania a privlastňovania.  Napr. faktor práce pôsobí ako duševná a hmotná práca, faktor majetku ako nehmotný a hmotný majetok, faktor peňazí ako stále, časové a prechodné bohatstvo, náklady, výnosy, daňové lehoty a licencie, dividenda, akcie, dlhové služby, nájmy, záruky, poistenie a ďalšie  iné  kategórie, zákonné práva a dispozície s vlastníctvom peňazí.  

Všetky doteraz  účinne používané  označenia  vonkajších foriem faktorov a funkcií kapitálu je možné zhrnúť do niektorého z  vymenovaných  štyroch faktorov reprodukcie kapitálu.  

Pravdaže existujú aj iné  názory na kapitál a jeho výrobné faktory ako sme my použili. Kapitál je historický pojem. Nie je nemeniteľný. Odráža stav vývinu jednotlivých spoločností a sociálne vzťahy, ktoré v nich vládnu. 

Významný francúzsky sociológ a ekonóm Th. Piketty  napísal knihu o kapitáli. (Th. Piketty : Kapitál v 21. storočí. Vyd. Ikar, Bratislava, 2015, 749 s.), kde na strane 64 píše ...“ Keď v tejto knihe hovorím o „kapitáli“ bez ďalších prívlastkov, vždy vylučujem z tohto pojmu to, čo ekonómovia často nazývajú (podľa mňa nešťastne) „ľudským kapitálom“, ktorý  predstavuje pracovná sila jednotlivca, jeho zručnosti, vzdelanie a schopnosti. V tejto knihe sa kapitál definuje ako súhrn všetkých mimoľudských aktív, ktoré možno vlastniť a vymieňať na nejakom trhu. Kapitál zahŕňa aj všetky formy nehnuteľného majetku (vrátane rezidenčných nehnuteľností), ako aj finančný a pracovný kapitál (továrne, infraštruktúru, strojové zariadenia, patenty a pod.), ktorý využívajú firmy a štátne inštitúcie.

Ľudský kapitál vylučujem z definície kapitálu z mnohých dôvodov. Najočividnejší je ten, že ľudský kapitál nemôže byť predmetom vlastníctva inej osoby alebo obchodovania na trhu (prinajmenšom nie natrvalo). Tým sa najzásadnejšie líši od iných foriem kapitálu. 

((Áno, ľudský kapitál – človek, nemôže byť predmetom vlastníctva iného človeka. Ale človek vo funkcii  pracovná sila ( podnikateľ tak ako zamestnanec ), môže vykonávať funkciu vlastníka nákladov svojej  činnosti, splniť vzťah  kapitálu nákladov a výnosov. Preto podobne, ako človek – podnikateľ vo funkcii pracovná sila, je majiteľom produktu svojej podnikateľskej  činnosti, tovaru, ako kapitálu, tak pri jeho nákladoch, ako  aj  výnosoch, tak patrí toto postavenie aj pre zamestnanca. Pozn. F.K. )).  Človek, samozrejme môže ponúknuť na prenájom svoje pracovné služby na základe pracovnej zmluvy nejakého druhu, ale vo všetkých novodobých právnych systémoch musí byť tento vzťah časovo a vecne obmedzený...“ Na rozdiel od odmietnutia kategórie „ľudského kapitálu“, čiže pracovného kapitálu na využitie v systéme reprodukcie kapitalizmu, ako to urobil Th. Piketty, ( myslíme si, že to platí pre dobu do konca 20. storočia, pozn. F.K. ). 

Naše členenie a zaradenie ľudskej práce zamestnanca do funkcie pracovného kapitálu po skúmaní reprodukčného procesu pracovného kapitálu, dáva a vyjadruje možnosť objektívnejšie hodnotiť funkciu pracovného kapitálu v 21. storočí. 

Nie špekulácie, ale rešpektovanie  osobitosti, individuálne meranie a hodnotenie každého faktoru kapitálu a jeho funkcie, presné vyjadrenie jeho sily, priradenie výnosov k nemu, sú nevyhnutnosťou posúdenia demokratických  nárokov  výrobných faktorov na optimalizáciu  a spravodlivosť  reprodukcie kapitálu. Mieru nárokov na optimalizáciu reprodukcie faktorov kapitálu, tzn. mieru spravodlivosti  merania nákladov a výnosov každého z nich, musia zabezpečovať zákonom určené vlastnícke, súkromné práva, priradené ku každému faktoru kapitálu a trhové sily dopytu a ponuky. Zabezpečiť takýto poriadok v podmienkach  reprodukcie kapitálu je úlohou politikov, zákonodarných  nástrojov, práv  a povinností štátu.                             

 

3.  Význam  a  úloha vlastníckych práv na prisvojenie výnosov kapitálu

Kapitál a faktory reprodukcie  kapitálu sú dve stránky jednej mince. Suma peňazí ktorú tvoria súčty rôznych mincí, vnútorne vyjadruje  koncentráciu kapitálu,  spoločenskej hodnoty tovarov,  a vonkajškovo formu a kvantitu bohatstva, ktoré  vždy  prináležia  určitým vlastníkom.  Spoločenská sila kapitálových vlastníkov preto vyplýva z kvality a kvantity  prisvojovania spoločenskej práce a výnosov pôsobenia faktorov kapitálu. 

Miera tohto prisvojovania, čiže kvantita a kvalita prisvojovania výnosov kapitálu závisí  od priestoru, vlastníckych práv, t. j. súhrnu právnych noriem a pravidiel, ktoré ako právny poriadok štátu  riadia priebeh reprodukcie kapitálu. Významný podiel na vyzdvihnutí  vplyvu vlastníckych práv na meranie nákladov a výnosov reprodukcie kapitálu  má americká „škola vlastníckych práv“.  

Táto „americká škola“ za významný kapitálový faktor ( presnejšie povedané, ako podmienka  pre dobré  fungovanie  kapitálových faktorov, pozn.  F.K.),  považuje sociálny a právny rámec, teda vlastnícky rámec kapitálu, v ktorom „vlastníctvo je určitý zväzok práv“. (R. Holman : Vývoj ekonomického myšlení. Liberální institut, Praha, 2003, str. 57). V tomto sociálnom a právnom rámci sa vykonáva tvorba a výmenné transakcie s hodnotami  tovarov, ktoré má človek vo vlastníctve. 

„Škola vlastníckych práv“ hlása požiadavku, aby vlastnícke práva boli jednoznačne definované, súkromne vymedzené a vynútiteľné, ako faktory tvorby a užitia  hodnoty, vytvorenej v reprodukcii kapitálu. 

Splnenie tejto požiadavky je jedinou zárukou obchodovateľnosti s vlastníckymi právami, ktoré sú nutné pre efektívnu alokáciu ekonomických zdrojov a vôbec pre efektívny  chod ekonomiky. Základnou hypotézou na ktorej  táto americká „Škola vlastníckych práv“ stavia, je, že ...“zárukou efektívneho využívania ekonomického zdroja je jedine bezprostredná väzba medzi nákladmi a výnosmi tohto zdroja, čiže ten, kto nesie náklady, musí mať právo na všetky výnosy, a ten, kto si prisvojuje výnosy, musí niesť všetky náklady“... (tamtiež, R. Holman str.57). 

Myslíme si, že práve táto posledná veta zdôrazňuje povinnú predikciu formovania kapitálu, jeho vlastníka, určuje funkciu kapitálu a štruktúru jeho pôsobenia. Naša analýza rešpektuje uvedené súvislosti  a stali sa nám veľkou oporou v našom výskume.  

Dôvod je jasný. Podľa nich, tak podnikateľ aj zamestnanec  môže byť vlastník a majiteľ práce,  majiteľ schopnosti,  majiteľ kapitálu a  metód  výkonu cieľavedomej činnosti, vytvára tovar, nový  kapitál, ktorého je majiteľom a ďalej  po zhodnotení na trhu do výnosu  je  jeho vlastníkom. Keďže vynakladá  vlastné náklady  na formovanie  svojho pracovného  kapitálu, čo sú súkromné náklady na udržanie schopnosti  kapitálu, pracovať, vykonávať cieľavedomú činnosť  v podnikaní musí mať tieto náklady uhradené. Preto majiteľovi nákladov  kapitálu  práce, prináleží súkromné právo na  prenesenú hodnotu práce, aj na novovytvorenú hodnotu práce, tzn. na uhradenie nákladov práce a ďalej na adekvátny,  príslušný výnos tohto kapitálu.     

Dnešný, reálne dosiahnutý stav právnych podmienok pre reprodukciu výrobných faktorov  v štáte  SR  predstavuje pre zamestnancov firiem stav, pozíciu, v ktorej pracovná sila nemá a neplní funkciu kapitálu,  nie je výrobným faktorom pracovného kapitálu,  nie je vlastníkom svojej práce, nemá vlastnícke práva, ani nie je vlastníkom výrobných prostriedkov. Zamestnanec je tovar.  Nemôže uplatniť nijaké právo na privlastnenie tovaru, hoci je jeho tvorcom. V dôsledku toho zamestnanci ako pracovné sily, podliehajú nedemokratickej a nespravodlivej, presnejšie povedané, feudálno - kapitalistickej  reprodukcii výrobných faktorov  kapitálu.

Oproti zamestnancovi na jednej strane,  na druhej strane tohto kapitálového rozporu stojí podnikateľ, ako investor, vlastník podnikateľského kapitálu. Človek vo funkcii podnikateľa  je pracovná sila, kapitál, ktorá vykonáva podnikateľské činnosti, týmito činnosťami  tvorí hodnotu tovaru, tvorí hodnotu  kapitálu, ktorú vyjadruje hodnota nákladov a suma výnosu kapitálu. 

Podnikateľ ako pracovná sila, na rozdiel od pracovnej sily ako zamestnanca, sa stáva vlastníkom svojho tovaru ako kapitálu. Podnikateľ za činnosť podnikania, pri výkone podnikateľskej práce, stáva sa nielen vlastníkom hodnoty tohto tovaru, kapitálu, ale aj súkromným vlastníkom jeho výnosu. Vypláca si odmenu a zálohuje si odmenu ako pracovný kapitál,  ktorý koncom roka  premieňa na akcie, a podľa ich hodnoty, čerpá podiel na hospodárskom výsledku firmy. Okrem tohto podielu za výnos vlastnej podnikateľskej  práce, súčasne čerpá  hospodársky výsledok podľa hodnoty akcií, ktoré vytvoril iný pracovný kapitál, zamestnanec, vyvlastňuje a prisvojuje si zhodnocovací výnos pracovného kapitálu zamestnanca.  

Preto hovoríme, že pre 21. storočie musí prísť nielen  k demokratizácii reprodukcie  faktorov pracovného  kapitálu,  ale aj k demokratizácii súhrnnej  reprodukcie  kapitálu. Stane sa tak na základe nových úprav vlastníckych práv a nového postavenia pracovnej sily –zamestnanca  ako majiteľa tovaru, ktorý vzišiel z rúk jeho práce a patrí mu jej výnos. 

Na druhej strane vzniká  záväzok  pre postavenie  podnikateľa v polohe – kto berie  všetky výnosy kapitálu, musí niesť všetky náklady podnikania, teda aj náklady na mzdu, za  vynaloženú pracovnú činnosť jeho zamestnanca, vo funkcii zálohovaný  pracovný kapitál. Hodnota mzdy určí hodnotu akcií a akcie určia podiel zamestnanca na hospodárskom výsledku firmy.

V súčasnom nedemokratickom  rozdeľovaní  vytvorenej  nadhodnoty pre účastníkov podľa jej tvorby, vidíme  vedome  zákonmi zaručené prednostné  prisvojovanie výnosov  kapitálu na prospech podnikateľov vlastníkov práce, pôdy, majetku, peňazí,  výrobných prostriedkov,  čo je nielen proti záujmom a na úkor zamestnanca, ale škodí pre falošný priebeh reprodukcie.  

Pracovná sila, zamestnanec je v postavení  nevlastníka  práce, práce ako cieľavedomej činnosti, schopnosti pracovať a tvoriť tovary, kapitál,  za tvorbu ktorých dostáva  mzdu. Na druhej strane použitie mzdy predstavuje náklady na životné prostriedky, na udržanie jeho pracovnej sily ako tovaru. Ale výnosy tohto tovaru patria podnikateľovi, vlastníkovi pracovného kapitálu. Je to presne naopak, ako to žiada hypotéza školy vlastníckych práv, platnosť ktorej  navrhujeme potvrdzovať a presadzovať. 

Doteraz pracovná sila nemá postavenie majiteľa výrobného faktora kapitálu. Zamestnanec, pracovná sila  v ekonomickej  reprodukcii  má  postavenie tovaru , ktorého cena sa formuje na trhu  spotrebných tovarov a nie v podmienkach produktivity výrobného procesu, kde vznikajú náklady práce, zhodnocovanie práce a budúce výnosy, kde vzniká náklad  kapitálu a jeho výnos. Tieto kapitálové vzťahy ako funkcie kapitálu dovoľujú, že nové hodnoty sa zamestnancovi  vyvlastňujú  v prospech  podnikateľa (vlastníka) firmy.      

Koná sa tak preto, lebo podnikateľ, investor má postavenie vlastníka svojej práce a vlastníka funkcie pracovného kapitálu vo forme podnikateľskej činnosti. Jeho odmena za prácu je pracovným, akciovým kapitálom. Zálohovanú odmenu za podnikateľskú prácu môže transformovať na akcie s ktorými sa ročne podieľa na hospodárskom výsledku firmy. 

Zamestnanec je vylúčený z takéhoto procesu. Toto považujeme za nedemokratickú  reprodukciu  pracovných faktorov  kapitálu, ktorú máme  záujem demokratizovať. Nové a spravodlivejšie, demokratické rozdeľovanie vytvorenej hodnoty v spoločenskej výrobe, môže byť napravené a dosiahnuté jedine novými zákonnými opatreniami,  novým právnym poriadkom, ktorý zmení existujúci systém reprodukcie produkčných síl na smer vývoja k logickému, demokratickému kapitalizmu a spravodlivému ekonomickému poriadku. Mala by v ňom platiť zásada, „môžeš dostať taký podiel z vytvorenej nadhodnoty, akým  dielom si na jej tvorbu prispel“. Toto je princíp rovnovážnej demokratickej reprodukcie výrobných síl a výrobných vzťahov. 

Bude to nové pravidlo, nová zásada reprodukcie  celého  kapitálu, teda aj jeho  výrobných faktorov, ktoré  smerujú k uskutočneniu ekonomickej doktríny hodnotovej sebestačnosti  človeka. Na rozdiel od súčasnej doktríny, ktorá smeruje k ďalším negatívam,  k protichodnému  rastu bohatstva a chudoby sveta. 

Proces demokratizácie reprodukcie výrobných faktorov predstavuje jeden konzistentný proces  ktorý zasiahne  celkovú ekonomickú reprodukciu kapitálu na všetkých úrovniach jeho existencie a zlepšenie podmienok života pre každého človeka. To znamená, že hoci  sme  sa špecificky  zamerali na analýzu iba pracovného kapitálu firmy, ukázala sa nám  hlboká a drastická protirečivosť subjektu podnikateľa a subjektu zamestnanca, pre každú úroveň a druh kapitálu. 

Preto našim záujmom je nové poznatky  čo najskôr  uskutočniť v najkonkrétnejších celkoch a podmienkach fungovania kapitálu. Výsledkom aktivity, konania, poznania a zhodnotenia našej analýzy bude návrh novej syntézy demokratizácie funkcie výrobných faktorov kapitálu, ktorá umožní zdvihnúť  úroveň demokratizácie celostnej ekonomiky a ľudskej spoločnosti na vyššie stupne  jej fungovania.  

 

4.  Štruktúra analýzy  reprodukcie výrobných faktorov kapitálu 

 

Doterajší postup nám umožňuje, aby sme pristúpili k prehľadu a vysvetleniu použitej metódy   v našej analýze  demokratizácie kapitálu a tiež prehľadne ale stručne ukázali na obrázkoch  fungovanie týchto systémov. 

Analýza vychádzala z významu cieľa analýzy a to vyjadriť súčasný stav reprodukcie výrobných faktorov vo všetkých štádiách ekonomiky a vo všetkých fázach podnikania. Splnenie tohto cieľa  ukážeme na  schéme A). Súčasný stav reprodukcie výrobných faktorov kapitálu. 

Potom ukážeme na schéme B). Budúci stav demokratickej reprodukcie kapitálu, systém vzťahov, ktoré obsahujú výpoveď o vzťahu podnikateľa a zamestnanca po nových zmenách,  o pôsobení novej, demokratickej reprodukcie na výkon funkcie pracovného kapitálu v podmienkach firmy a štátu.  

Pozri  prílohu, tri strany tabuliek  Schémy A). a Schémy  B).

 

Charakteristika  Schémy A. Súčasný stav reprodukcie výrobných faktorov kapitálu.

 

Štruktúra tabuľkovej schémy má štyri stĺpce označené 1,2,3,4. Každý stĺpec má štyri riadkové štvorce, spolu tvoria  šestnásť štvorcov.

Štruktúra stĺpcov a riadkových štvorcov na seba horizontálne a vertikálne nadväzuje a vyjadruje pevné väzby medzi obsiahnutými entitami nákladov a výnosu. Kvantitu a kvalitu procesu kapitálu  zabezpečujú hranice  kategórie prenesenej a novovytvorenej hodnoty. Celkový produkt kapitálu, hodnotu spoločenskej práce, udávajú hranice „hodnota pridaná spracovaním“.

Obsahom vertikálneho stĺpca č.1. je vyznačenie výrobných faktorov, ktoré špecificky pripravujú a podmieňujú  vznik nákladov a tvorbu  výnosov v štádiách ekonomiky a fázach podnikania.

Stĺpec č.2. ukazuje  nákladovosť kapitálových faktorov (práca 1, práca 2 a troch  vecných faktorov. 

Stĺpec č.3.  ukazuje  vplyv  činnosti daného faktora  a jeho čiastkových súvislostí  na tvorbu výnosu pre podnikateľa a zamestnanca.  

Stĺpec č.4. ukazuje splnenie funkcie kapitálu. Dosiahnutie výnosu a jeho privlastnenie pre podnikateľa a pre zamestnanca.

Obsahom riadkov v štyroch horizontálnych štvorcoch je určiť správanie výrobných  faktorov v hlavných fázach formálnej a reálnej  reprodukcie, pri tvorbe nákladov a výnosov a v ich prisvojovaní. 

Štvorce č.1.1.,1.2.,1.3.,1.4., predstavujú špecifikáciu faktorov kapitálu a ich prítomnosť v súlade s funkciou podnikateľa a zamestnanca. Vznik nákladov podnikateľa a zamestnanca a vecných foriem kapitálu. Očakávaný výnos a jeho užitie. 

Štvorce č. 2.1.,2.2,2.3.,2.4.,  ukazujú zameranie na podnikateľa. Charakterizujú jeho činnosť a šírku zapojených rôznych druhov kapitálu, očakávanie ich výnosov a  právo ich privlastnenia. 

Štvorce č.3.1.,3.2.,3.3.,3.4., ukazujú úlohu zamestnanca firmy a priebeh reálneho zhodnocovania všetkých druhov kapitálu a mzdy. 

Štvorce č. 4.1.,4.2.,4.3.,4.4., ukazujú náklady pôsobenia  kapitálovej funkcie podnikateľa, pôsobenie zamestnanca za mzdu, pôsobenie vecných faktorov kapitálu na reprodukciu bohatstva podnikateľa. Dosiahnutie výnosu z týchto faktorov, prisvojenie výnosov a  spôsob  užitia výnosu  pre podnikateľa a zamestnanca.    

 

Charakteristika Schémy B.  Budúci stav demokratickej  reprodukcie kapitálu.

  

Schéma obsahuje tri vertikálne stĺpce. Sú zostavené podľa členenia nákladov, podľa vzťahu nákladov a výnosov, zavŕšené  určené fázami procesom nákladov, výnosov  a prisvojenia hodnoty kapitálu. 

Z toho stĺpec 1). špecifikácia nákladov zálohovania kapitálu podnikateľom,  zamestnancom  a vecným kapitálom,  

stĺpec 2). určenie a špecifikácia  nákladov  pracovného kapitálu zamestnanca a podnikateľa a vecnej formy kapitálu. Väzba ich nákladov na výnos podnikania.  Očakávanie  výnosov stĺpec kapitálu,  

stĺpec 3). Špecifikácia priradenia výnosov k podnikateľovi a zamestnancovi podľa akcií kapitálu. 

Horizontálne štvorce sú v každom stĺpci tri, spolu 9.

Obsahujú význam  a prínos výrobných faktorov  podľa   špecifikácie  podnikania, investičný a reálny proces nákladov, dosiahnutie výnosov, úžitku a prisvojenia výnosov. 

 

Štvorce č. 1.1.,1.2,1.3. popisujú  zhodnocovací proces  výrobných faktorov, nákladový kapitál podnikateľa a zamestnanca, kapitalizáciu vecných faktorov kapitálu. Očakávaný  výnos z nich. 

Štvorce č. 2.1.,2.2.,2.3. ukazujú reálne zhodnotenie kapitálu podľa použitých druhov kapitálu, priradenie výnosov k vynaloženým nákladom a výsledné prisvojenie výnosov. Štvorce  č.  3.1.,3.2.,3.3. vyjadrujú úroveň spolupráce podnikateľa  a zamestnanca. Závislosť na vzájomnom fungovaní. Posilnenie princípu výkonov kapitálu. Spôsob zdokonaľovania spolupráce pre budúcnosť. 

 

5. Závery  

 

Vzťahujú sa na aktuálne politické a právne opatrenia v sústave právneho poriadku štátu a v činnosti aktívnych politických síl, v ich programoch činnosti a v rozdelení úloh politických výkonných a právnych činiteľov. Rozpor riešiť zákonným ustanovením zamestnanca na postavenie vlastníka a výkonu funkcie kapitálu ako spolupracovníka podnikateľa. 

Oblasti a programy konkrétnych činností a úloh zahrňujú  predovšetkým  opatrenia v právnej legislatíve obchodného zákonníka a zákonníka práce:

a) Zamestnanca firmy a  rovnako  podnikateľa firmy ustanoviť ako majiteľov  a vykonávateľov  funkcie kapitálu  s rovnakými právami a povinnosťami k plneniu princípov kapitálu  v kapitálovom podnikaní firmy.

b) Zrušiť kategóriu mzdy ako cenu tovaru  pracovnej sily. Odmenu podnikateľa a mzdu zamestnanca  postaviť na rovnaké práva pri prepočte mzdy a odmeny na akcie firmy. 

c) Mzdu určiť ako cenu kapitálu  práce, ktorá sa stáva zálohovaným pracovným kapitálom. Mzdu platí podnikateľ. Mzda patrí zamestnancovi ako majiteľovi práce, tovaru a funkcie  kapitálu. 

V nových podmienkach mzda plní dve funkcie.

Po 1) vyjadruje náklady pracovnej činnosti zamestnanca pri tvorbe hodnoty  tovaru, ktoré sú fakticky náklady zálohovaného  pracovného kapitálu, tak isto, ako odmena  podnikateľa. Po 2). mzda je zálohou na čerpanie výnosu kapitálu. Transformácia hodnoty  mzdy na akcie určí hodnotu akcií, ktorými sa zamestnanec bude uchádzať o podiel na hospodárskom výsledku firmy. Rovnakú úlohu  má odmena podnikateľa.   

d) Odmena podnikateľa je zálohovaný pracovný kapitál, podobne ako mzda. Vyjadruje náklady za podnikateľskú  činnosť podnikateľa a zároveň zálohu na čerpanie podielu z  výnosu kapitálu. Hodnotu odmeny ako pracovný kapitál zálohuje podnikateľ. 

e) Akcie firmy z pracovného kapitálu sú vlastníckym právom každého zamestnanca a podnikateľa, ktorí môžu s nimi  obchodovať na burze  kapitálu. 

f) Ustanoviť zamestnanecké rady zamestnancov na každom pracovisku firmy, hlavne  vo verejnom sektore štátu, vo všetkých  korporáciách verejnej správy štátu. 

g) Zrušiť  odborové orgány zamestnancov a nahradiť ich zamestnaneckými radami. 

h) Pristúpiť k formulovaniu volebných politických programov aktívnych politických strán, ktoré obsiahnu zmenu postavenia zamestnancov s dôsledkami na rozvoj  štátu.

i) Pripraviť podmienky spolupráce politických strán a samosprávnych orgánov obcí, krajov a štátnej správy s cieľom  pripraviť a zákonom ustanoviť zamestnancov firmy do postavenia vlastníkov a výkonu  funkcie pracovného kapitálu  rovnako, aké je už dnes postavenie podnikateľa  firmy. 

 

 

 

Schéma A . Súčasný stav reprodukcie výrobných faktorov kapitálu

 

Feudálny kapitalizmus: Na jednej strane: Podnikatelia ako vlastníci kapitálu práce a vlastníci výrobných prostriedkov. Na druhej  strane:  Zamestnanci ako nevlastníci kapitálu práce a nevlastníci výrobných prostriedkov. Tieto dve strany tvoria súkromný konflikt v spoločenskej výrobe. Konflikt sa nerieši, naopak, narastá.

 

Tabuľka : Schéma B.  Budúci stav demokratickej reprodukcie kapitálu

 

Vyjadruje základný rámec pre fungovanie  reprodukcie kapitálových faktorov v charaktere „demokratický kapitalizmus“. Na jednej strane stoja podnikatelia ako vlastníci kapitálu a vlastníci výrobných prostriedkov. Na druhej strane stoja zamestnanci ako vlastníci kapitálu a nevlastníci výrobných prostriedkov.  Konflikt je riešiteľný, nastupuje spolupráca pri výkone funkcií kapitálu.  Z výsledku spolupráce vytvorený výnos z tovaru, kapitálu,   je vlastníctvom majiteľa nákladov kapitálu, z ktorých  výnos vznikol . To je základná požiadavka vlastníckych práv, ktoré sú predpokladom nadobudnutia  demokratickej reprodukcie kapitálu

 

 

 

 

Autor analýzy :

doc. Ing. František Kosorín, PhD., dôchodca, Osuského ul. 34,  851 03 Bratislava 5,

 tel. M: +421 902 930 297. e-mail : Адрес электронной почты защищен от спам-ботов. Для просмотра адреса в вашем браузере должен быть включен Javascript.  

 

O autorovi.

František Kosorín sa narodil v Starom Tekove okres Levice  dňa 27.11.1934. Pochádza zo sedemčlennej rodiny . Má štyroch ešte žijúcich súrodencov, tri dievčatá a brata. 

Základnú školu vychodil vo svojom rodisku, meštiansku školu navštevoval v Leviciach a v Starom Tekove. Po jej ukončení v roku 1949 pracoval tri roky ako súkromný roľník na hospodárstve rodičov. V roku 1952 sa stal žiakom Strednej poľnohospodárskej technickej školy v Šuranoch, ktorú ukončil s vyznamenaním v roku 1956. V tom istom roku sa zapísal na štúdium na výrobno-ekonomickú fakultu Vysokej školy ekonomickej v Bratislave, v odbore ekonomika poľnohospodárstva. Štúdium ukončil s vyznamenaním, na červený diplom v roku 1961. 

V tom istom roku bol prijatý do zamestnania na katedru politickej ekonómie, národohospodárskej fakulty VŠE. Ako vysokoškolský učiteľ prešiel viacerými pracoviskami vtedajšej Vysokej škole ekonomickej a dnešnej Ekonomickej univerzite. Bol vysokoškolským učiteľom, vedeckým a výskumným pracovníkom v odbore ekonomická teória, neskôr  od roku  1971 na katedre plánovania Národohospodárskej fakulty,  od roku 1990 na katedre hospodárskej politiky  v odbore  hospodárska politika  a v odbore verejná správa. Učiteľská a výskumná práca ho plne zaujala a  vydržal v nej až do roku 2007, plných 46 rokov. 

Výsledky práce z tohto obdobia ukazujú na intenzívnu aktivitu. V roku 1969 obhájil doktorandskú  prácu v odbore 1201- politická ekonómia  na tému ekonomické postavenie podnikov za socializmu, aktualizované rektorom Ekonomickej univerzity v roku 1997 osvedčením o práve  používať titul PhD. V roku 1988 bol menovaný ministrom školstva SSR  na funkciu docenta v odbore plánovanie a riadenie. Po roku 1989 prešiel previerkami vedecko-pedagogického hodnotenia a začal pôsobiť na katedre hospodárskej politiky.

Svoje pôsobenie zameral na problematiku hospodárskej politiky a verejnej správy. Vykonával funkciu garanta pre tri  študijné predmety a to národohospodárska politika, teória a prax verejnej správy a manažment verejnej správy. Prednášal témy hospodárskej politiky na dennom štúdiu, v štúdiu popri zamestnaní, na bakalárskom štúdiu a doktorandskom štúdiu  národohospodárskej fakulty Ekonomickej univerzity. Popri zamestnaní študoval na Ústave postgraduálneho štúdia Vysokej školy ekonomickej odbor, automatizované systémy riadenia. Štúdium ukončil obhajobou záverečnej práce v roku 1980. Samostatne publikoval dve vedecké monografie, Teória a prax verejnej správy (r.1999, 231 str.), a Verejná správa -  koncepcia, reformy, organizácia (r. 2003,170 str.). Bol spoluautorom v troch ďalších  knižných publikácií  a učebníc z predmetu hospodárska politika (1997,2001,2004),  autorom a spoluautorom  učebných textov z riadenia  ekonomiky pre Vysokú školu ekonomickú,  a hospodárskej politiky pre študentov Ekonomickej univerzity vo viac ako dvadsiatich tituloch. Výsledky svojho štúdia a výskumu uverejňoval v karentovaných i nekarentovaných  časopisoch (4), v odborných časopisoch  (18), vo vedeckých  zborníkoch (viac ako 40). Na publikované práce dostal odozvu v siedmich citáciách, aktívne sa zúčastnil svojimi príspevkami na domácich a zahraničných konferenciách (okolo 13), publikoval o riešení projektov  grantového systému vo viacerých témach (20). 

Vykonával funkciu vedúceho diplomových prác študentov na katedre hospodárskej politiky Ekonomickej univerzity vo viac ako 150 úspešných obhajobách. Bol školiteľom doktorandov na katedre hospodárskej politiky Národohospodárskej fakulty. V prázdninovom období  sa zapájal do výmennej  praxe študentov so zahraničím. Osobne vykonal krátkodobé študijné pobyty na univerzitách v Holandsku,  Belgii, Maďarsku, vo Veľkej Británii, Bosne a Hercegovine, v Nemecku. 

Po odchode do dôchodku sa zapojil do činnosti občianskeho združenia Spoločenstvo kresťanské Slovensko. V združení vykonáva funkciu konateľa a konzultanta v témach ekonomická história  a hospodárska politika.

 

Bratislava, rok 2019.